Michal Škombár napísal už štyri knihy, z toho tri úspešné fantasy romány. Poslednou knihou je prvotina zo slovenského prostredia s názvom Štyria chlapci. Jej hrdinami sú štyria malí kamaráti, ktorých príbehy sú občas humorné a niekedy aj trochu neuveriteľné.
Poviete si, v poriadku, v dnešnej dobe už knižku napíše pomaly každý. Lenže Michalov spisovateľský talent sa mohol naplno prejaviť hlavne preto, že má v povahe ohromne silnú vôľu, nadanie a miluje výzvy. Spinálna svalová atrofia (SMA) je príčinou toho, že kvôli oslabeným svalom za Michala dýcha prístroj a môže iba ležať. Svoje knihy teda píše po ležiačky. Keďže je mimoriadne pracovitý, každý deň bradou píše do notebooku dlhé hodiny už niekoľko rokov.
Maturita, ktorá nebola
Michal sa stal spisovateľom, aj keď nedostal možnosť, aby v poslednom ročníku gymnázia ukončil štúdium maturitou. Dôvodom bol jeho zhoršený zdravotný stav, ale aj nesplniteľné podmienky školy. Napriek tomu na toto obdobie spomína rád, práve vtedy objavil v sebe vášeň pre písanie a spoznal skvelých učiteľov a spolužiakov.
„Môj dýchací prístroj mi zobral hlas, hovoriť môžem len potichúčky. No zároveň mi dal silnejší hlas. Hlas, ktorý vďaka mojim knihám počuje omnoho viac ľudí.
Dýchací prístroj mu pomáha dýchať už 13 rokov a keď sa ho spýtate, či vidí niečo pozitívne na tom, že kvôli tracheostómii síce dýcha, ale nerozpráva, dostanete prekvapivú odpoveď: „Môj dýchací prístroj mi zobral hlas, hovoriť môžem len potichúčky. No zároveň mi dal silnejší hlas. Hlas, ktorý vďaka mojim knihám počuje omnoho viac ľudí. Nemôžem už ani sedieť a na svet pozerám z ľahu, no oveľa viac ma mrzí, že nemám možnosť lietať lietadlom. Moja veľká túžba je navštíviť Londýn.“
„Chcem, aby ma zákony k práci inšpirovali a nie demotivovali.“
Okrem toho by chcel zmeniť prístup spoločnosti k ľuďom so zdravotným postihnutím a k ich potrebám a možnostiam uplatniť sa. Aj jemu sa stalo, že sa úradníci úprimne čudovali jeho snahe zamestnať sa: „Zrejme nečakali, že budem mať chuť pracovať, ale ja rád prekvapujem.“ Hovorí: „Chcem, aby ma zákony k práci inšpirovali a nie demotivovali.“
Cestovanie s dýchacím prístrojom a poležiačky
Okrem písania Michal veľmi rád pozerá seriály a číta knihy. Celý deň je v spoločnosti rodičov, ktorí mu poskytujú starostlivosť a pomáhajú pri všetkom. Aj keď je ležiaci, na svojom špeciálnom vozíku chodí rád von, do spoločnosti a na kultúrne podujatia, napríklad knižné veľltrhy. Navštívil aj Bibliotéku, pretože tam predstavoval svoju novú knihu a bol očarený atmosférou, ktorá tam panuje. Cestovanie s dýchacím prístrojom nie je úplne jednoduché. Na otázku, ako sa premiestňuje, ak potrebuje ísť na dlhšiu vzdialenosť, odpovedá: „Prepravujem sa tak, že ležím na zadných sedadlách. Musím mať so sebou odsávačku na odsávanie hlienov, lebo sa mi nedá samému odkašľať a bez odsávačky by som sa zadusil. Beriem si so sebou aj prístroj, keby sa mi zle dýchalo.“
Nezmyselné pravidlá uhrádzania pomôcok
„Je to absurdné, pretože za niektoré oveľa drahšie vozíky poisťovne hradia plnú sumu“
Keďže Michal môže iba ležať, potrebuje špeciálny vozík, ktorý pripomína skôr menšiu posteľ na kolieskach a nevyzerá podľa jeho slov, veľmi pôvabne. Na Slovensku však pre ležiacich ľudí iná ponuka nie je. Čo však Michala veľmi mrzí, je postoj zdravotnej poisťovne, ktorá nechce preplatiť plnú sumu vozíka, čím mu vzniká vysoký finančný doplatok. „Je to absurdné, pretože za niektoré oveľa drahšie vozíky poisťovne hradia plnú sumu“ myslí si. Paradoxne, tie plne hradené vozíky Michalovi nevyhovujú. A tak si musí doplácať za nevyhnutnú pomôcku nie malú sumu alebo požiadať o príspevok z verejnej zbierky Belasý motýľ, z ktorej niekoľko ráz získal potrebnú pomoc.
Článok spracovala Andrea Madunová
Zdroj: Rozhovory s Michalom Škombárom uverejnené v časopise Ozvena, autorka Mária Duračinská
